Sebakritika – najväčšia skúška osobnosti

Na blogu o sebe veľa nehovorím, nie je predsa určený na zdieľanie môjho osobného života, zážitkov alebo problémov. Dnes však urobím výnimku, pretože posolstvo tohto príspevku Vám chcem ukázať priamo na sebe. Najlepšie sa učí na vlastných chybách, no múdri sa učia na chybách druhých. A Vy ste predsa múdri, pravda? 😉

Ako takmer každý športovec, aj ja oplývam vysokým sebavedomím, ktoré atakuje hornú hranicu únosnosti. Nebojím sa povedať vlastný názor, nebudem mlčať ako hlúpa ovečka a prejaviť odpor, keď je niečo proti mojej vôli, považujem za svoju psiu povinnosť. Nie som však typický namyslený ,,horenos“, začínajúc pri silných rečiach a tam aj končiac.

Bohužiaľ, pohár trpezlivosti už pretiekol. Moje ego prekročilo tú pomyselnú hranicu a moje okolie z toho nebolo nadšené. Stačila jedna veta a mnou akoby prešiel elektrický prúd. Nebola to nadávka, ani niečo na prvý pohľad bolestivé. Nebolo to myslené zle, práve naopak, malo ma to donútiť zamyslieť sa nad sebou a svojím konaním. Tak sa aj stalo. Takto to robia inteligentní ľudia, ktorí Vám chcú pomôcť a nie Vás zvoziť pod čiernu zem. Týmto chcem dotyčnému človeku povedať veľké ĎAKUJEM.

Vždy hovorím, že ak chce človek niečo zmeniť, musí začať v prvom rade od seba. Som veľmi kritická voči celému svetu a tak trochu som pozabudla na to, čo vlastne robím ja, aká som, ako ma vnímajú druhí. Ale ja nechcem patriť k tým, ktorí vodu kážu a víno pijú. Rozhodla som sa bojovať sama so sebou v záujme vyššieho dobra, dobra tých, ktorí sú môjmu ❤️ najbližší.

Najdôležitejší a zároveň najťažší krok na ceste k zmene seba samého je priznať si vlastnú chybu. Sklopiť oči a povedať si – Áno, je to len a len moja vina. Toto je základ, bez ktorého sa nemožno pohnúť ďalej. Bolí to, no je to naozaj nutné. Ak sa Vám to podarilo, gratulujem, máte skoro vyhraté.

 

 

Ďalej je to už takpovediac súboj s vlastným strachom. Musíte sa ospravedlniť svojmu okoliu. Niekedy je to trápne, inokedy bojujeme s klbkom zmiešaných pocitov. Povedať prepáč je niekedy ťažšie, ako priznať sa k najohavnejšiemu zločinu. Avšak nič nedokáže nahradiť ten pocit, keď Vám dotyčný povie – odpúšťam ti. Opadne Vám balvan zo srdca a môžete začať odznova.

Teraz, keď už sa z Vás stal nepopísaný list, prichádza na rad niekoľko otázok: Čo budem teraz robiť? Ako sa mám polepšiť? Čo musím na svojom správaní zmeniť…? To je u každého individuálne, pretože každý jeden z nás disponuje inými chybami a negatívami. Možno by nebolo zlé vžiť sa do kože toho druhého a pozrieť sa na seba z jeho pohľadu alebo sa jednoducho onej osoby spýtať, čo jej na mne prekáža.

 

Ja už viem, že sa musím uskromniť, naučiť sa počúvať druhých a akceptovať ich názory, nerobiť zo seba hrdinu a nepreceňovať svoje schopnosti. A najmä naučiť sa krotiť svoje neposlušné ego…

Myslím si, že toto je zrejme ten najprínosnejší článok, zo všetkých, ktoré som doposiaľ publikovala. Dúfam, že sa aspoň niečím inšpirujete a pomôže Vám to v upevňovaní vzťahov s Vašimi blízkymi. Vážte si ich, pretože títo ľudia Vás veľmi ovplyvňujú a bez nich by ste nikdy nič nedokázali.

Venujem svojim rodičom, kamarátom, spolužiakom, spoluhráčom a všetkým, čo ma poznajú. Ďakujem, za to, že ste! ⭐️

Zdieľať:

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

Táto webová stránka používa Akismet na redukciu spamu. Získajte viac informácií o tom, ako sú vaše údaje z komentárov spracovávané.