Výčitky svedomia – dar alebo trest?

Otázkou ,,Čo je to svedomie“ sa zaoberala už staroveká grécka filozofia. Táto veda mňa osobne vždy fascinovala a to najmä preto, lebo v nej má myseľ neobmedzené možnosti. Všetko je možné a zároveň nemožné. Stále prichádzajú nové a nové idey, ktoré môžno vyvrátiť. Nechajme však teraz filozofiu a všetky jej definície svedomia a zamerajme sa skôr na to, aké výhody a nevýhody nám tento zázrak prináša. Tento príspevok bude pomerne stručný, jasný a výstižný, tak, aby ho každý pochopil a niečo si z neho odniesol. Som zástancom praxe, nie teórie.

Cirkev tvrdí, že výčitky svedomia sú Boží hlas, ktorý v nás prehovára zakaždým, keď vykonáme niečo zlé a uvedomujeme si to ( napriek tomu, že ja sama som veriaci človek, za tento dôležitý poznatok vďačím kamarátke 🙂 ) Pre neveriacich – ide o ,,niečí“ hlas vnútri našej mysle/srdca, ktorého pointou je prinútiť nás zamyslieť sa nad sebou samým, oľutovať naše činy a nedovoliť, aby sa viackrát opakovali. Cieľom celého tohto psychicky náročného procesu je polepšiť sa.

Toľko k ich významu. Teraz sa poďme pozrieť na to, čo s nami títo neviditeľní ,,mentálni tréneri“ v skutočnosti robia. V tomto prípade by sme mohli ľudí rozdeliť do 3 skupín:

Súvisiaci obrázok

Citlivé bytosti, ktoré si pripúšťajú úplne všetko, často i veci, ktoré neboli zapríčinené ich vinou

Je šľachetné brať na seba hriechy niekoho iného a potom namiesto neho trpieť. Chyby sú však niečo úplne iné. Svedomie sa ozýva len a len v nás, nemôže ,,trestať“ viacerých naraz. Prehovor svedomia je tichý a nenápadný, no niekedy oveľa bolestivejší než akýkoľvek krik či nadávka. Spôsobuje nie fyzickú, ale predovšetkým duševnú bolesť. Opakujem, je pekné sa za niekoho obetovať a ochrániť ho pred následkami jeho konania. No, tu si treba uvedomiť, že aj keď budeme neprávom potrestaný, vina stále zostáva na dotyčnom, ktorý urobil daný priestupok, nie nás.

Bezočivci, prakticky bez svedomia

O ľudskej bezočivosti a arogancii by sa dal napísať samostatný článok. Človek bez svedomia je buď psychicky chorý alebo jeho výchova nestála za veľa. Surovosť a hyenizmus sú niečo, čo môj mozog akosi nedokáže pochopiť. Mám veľa negatívnych vlastností, ale tieto pojmy my naozaj nie sú blízke. Diagnostikovaná absencia svedomia je už veľký problém, ale radšej ho prenechám psychológom a psychiatrom, pretože sa necítim kompetentná vyjadrovať sa k tejto téme.

Šťastlivci, ktorí sa zo svojich zlých rozhodnutí vedia poučiť, ale nesú zodpovednosť iba za vlastné chyby, nie cudzie

Zlatá stredná cesta. Treba poznať hranicu medzi bezohľadnosťou a prílišným preberaním zodpovednosti. Takýto ľudkovia si dokážu ušetriť množstvo problémov, či už osobných alebo pracovných. Dá sa povedať, že zo svojho batohu plného životných ťažkostí odhodili jeden obrovský balvan.

Výsledok vyhľadávania obrázkov pre dopyt guilty conscious

Na koniec by som ešte rada dodala pár slov:

Ako ste si už určite všimli, tento príspevok svojím spôsobom nadväzoval na ten predošlý, týkajúci sa sebakritiky. Výčitky svedomia sú nepochybne obrovským darom, pretože bez nich by sme sa nikdy nemohli posunúť ďalej. Musíme si len dať pozor na to, aby sme ich udržali v tej správnej hladine. Všetkého predsa veľa škodí. Už len doplním, že nie je hanbou spýtať sa iných, čo im na mne vadí. Priznať si chyby a oľutovať svoje zlé činy nemá nič spoločné so zbabelosťou. Nedokonalosť je prirodzenou súčasťou každého z nás a tolerovanie nedostatkov spolu so vzájomným odpúšťaním si, je to jediné, čo nás drží nad vodou. Majme sa radi takí, akí sme, ale vždy sa snažme vstávať s tým, že nastávajúci deň sa pokúsime byť lepším človekom.  ☼

Zdieľať:

Pridaj komentár

Táto webová stránka používa Akismet na redukciu spamu. Získajte viac informácií o tom, ako sú vaše údaje z komentárov spracovávané.