Vďaka za všetko

Pýtali ste sa niekedy rodičov, aké bolo vaše prvé slovo? Pravdepodobne ,,mama“. Postupne ste dokázali pomenovať všetkých vašej členov rodiny a zopár ďalších vecí, s ktorými ste sa pravidelne stretávali. Hneď po nich nasledovali 2 najdôležitejšie, známe aj ako ,,čarovné“ slovíčka – prosím a ďakujem. To prvé nám napadne automaticky vždy keď niečo chceme. Dnes si však povieme niečo o tom druhom, pretože jeho význam je omnoho hlbší ako sa na prvý pohľad zdá.

 

Zobraziť zdrojový obrázok

 

Ak by sa ma niekto spýtal na jednu vec, ktorá chýba mojej generácii, nerozmýšľala by som nad ňou ani sekundu. Jednoznačne vďačnosť. Sme majstri v prosíkaní, dávame nesplniteľné sľuby a niekedy dokonca dobrovoľne robíme domáce práce, len aby sme dostali, to, po čom túžime. Samozrejme ide len o materiálne potešenia alebo o to, aby nám naši niečo dovolili. Len málokto sa na to podujme dobrovoľne, pre dobrý pocit z toho, že spravil niečo užitočné. V prípade, že dosiahneme svoje, trvá naša vďačnosť len chvíľku a po určitom čase si veci prestávame vážiť úplne. Prečo?

 

Pretože o chvíľu je tu niečo ešte lepšie! Najlepším príkladom sú mobily a iné elektronické zariadenia. Výrobcovia sa navzájom predbiehajú vo vymýšľaní nových modelov a technolόgií. Čakajú takúto reakciu, chcú, aby ľudia prahli po lepšom a prepracovanejšom zariadení. Potrebujete po 2 mesiacoch meniť funkčný mobil? Nepotrebujete. No tak funguje moderný trh založený na ľudskej stupidite. Bez ohľadu na to, či sa jedná práve o techniku, oblečenie alebo čokoľvek iné.

 

Zobraziť zdrojový obrázok

 

Teraz by chcel každý k 18-tke auto. Môj starý otec dostal k svojim osemnástym narodeninám bicykel. Predstavte si, mal aj prednú aj zadnú brzdu! Dedo bol z toho celý bez seba. Ešte mesiac potom nemohol spávať, dlhé roky ho strážil ako oko v hlave a v noci ho zvykol brávať do svojej izby. Tomu sa hovorí vďačnosť a toto prvá z jej dvoch stránok – za niečo, čo sme už dlho chceli a konečne to máme.

 

Tá druhá je o niečo viac špecifická – vďačnosť za bežné veci. Povedzte, koľkí z vás neberú ako samozrejmosť, že sa ráno zobudia? Asi nikto, pravda. Veľa vecí považujeme za samozrejmé a ich hodnotu si začneme skutočne uvedomovať, až keď sa zrazu pominú. Pevné zdravie, kompletná rodina, ozajstní priatelia, strecha nad hlavou, plná chladnička a mnohé ďalšie. Každý z nás sa vie sťažovať, poukazovať na chyby a žiadať viac. Ja sama nie som žiadnou výnimkou. Nazvite ma kritickou, večne nespokojnou, pokojne aj nenažranou, to je fakt a nebránim sa tomu. Ale prosím, nikdy nehovorte, že som nevďačná, pretože to veru nie som. A ak to niekto na moju adresu povie, vytáča ma to viac než akákoľvek hnusná nadávka.

 

Zobraziť zdrojový obrázok

 

Každý jeden večer ďakujem za končiaci sa deň, za všetko dobré i zlé, čo sa v ňom udialo. Ďakujem za to, že som sa mohla narodiť. Za to, že vidím, chodím, počujem. Že mám milujúcich rodičov a priateľov, ktorí stoja pri mne za každých okolností. Som vďačná za to, že sa každý deň smiem najesť a napiť, že sa môžem vzdelávať, športovať a robiť to, čo ma baví. Nie každý mal to šťastie a napriek všetkému, čo ma trápi a čo mi chýba, viem, že mi bolo dopriate naozaj veľa.

 

Pred pár dňami som bola s kamarátom na výlete v Šútove (okres Martin). Ako sme tak cestovali a všímali si okolie (zastávky, cesty, autá, ľudí,…), uvedomili sme si, akí sme my na západe vlastne králi. A to sme ešte neboli v problémových okresoch s obrovskou nezamestnanosťou ako je napr. Rožňava alebo Gelnica. Ale i tam sa raz pôjdem pozrieť, aby mi to ešte väčšmi otvorilo oči.

 

Súvisiaci obrázok

 

Takže tak, priatelia. ,,Ďakujem“ je viac než len formulka a prejav slušnosti. Buďme vďační za všetko, čo máme a neberme to ako samozrejmosť. Pretože stačí jeden omyl, nepozornosť alebo len smola a všetko môže v momente zmiznúť akoby mávnutím čarovného prútika.

Zdieľať:

Pridaj komentár

Táto webová stránka používa Akismet na redukciu spamu. Získajte viac informácií o tom, ako sú vaše údaje z komentárov spracovávané.