Nová výchovná metóda? Návšteva domova dôchodcov

„Čo robíš po škole?“

„Idem do domova dôchodcov.“

„A to sa ti chce?“

Povedzte, ako by ste na takúto otázku reagovali vy? Ja som zostala stáť ako prikovaná mysliac si, že asi odpadnem. „Áno, chce. Ak by sa mi nechcelo, tak tam asi nejdem…“ odvrknem nahnevane a v duchu sa pýtam, čo sa to s nami mladými vlastne deje. Kam sa podela úcta k starším, ku ktorej vedú deti už v škôlke? Kam zmizla ochota či vôľa pomáhať druhým? Prečo investujeme čas iba do seba a na tých, čo to potrebujú zabúdame?

 

Výsledok vyhľadávania obrázkov pre dopyt help old people

 

Podobne ako nemocničné prostredie, ani domov sociálnych služieb nie je pre každého. Ako dobrovoľníci pracujeme s rôznymi skupinami ľudí: širokou verejnosťou, športovcami, zdravými i postihnutými deťmi atď. No, čo sa starých ľudí týka, na to si netrúfne každý. Boli aj také situácie, kedy sa ľudia pred vstupom do zariadenia otočili na päte s tým, že ďalej nejdú, že sa na to nemôžu pozerať.

Tak ako už spomínané deti majú iné stupne postihnutia, rovnako aj každý z dôchodcov je na to  zdravotne inak. Niektorí sú relatívne zdraví, no ocitli sa tam preto, lebo už nemajú žiadnych príbuzných a samým im bolo smutno. Ďalším odišli deti do zahraničia za prácou alebo jednoducho nemali čas sa o nich starať. Iní zasa trpia ťažkými diagnόzami (Parkinson, Alzheimer, demencia) a potrebujú 24-hodinovú starostlivosť opatrovateľov. Veru, nie je to dvakrát príjemný pohľad. Takúto návštevu by som však odporučila úplne každému, no najmä všetkým sebeckým nevďačníkom. Po nej by si určite vstúpili do svedomia a zamysleli sa sami nad sebou.

 

Výsledok vyhľadávania obrázkov pre dopyt alzheimer

 

Samozrejme, nie všetci sa s nami chcú rozprávať, no väčšina z nich je vďačná za akékoľvek rozptýlenie. Prišla som sa to, že tieto návštevy ma neskutočne obohacujú, pretože sa dozviem množstvo zaujímavých vecí. Viacerí klienti majú už vyše 80 či 90 rokov, no stále si toho veľa pamätajú. Ja som (našťastie) nezažila druhú svetovú vojnu, povojnovú situáciu, dokonca ani Nežnú revolúciu. No oni áno. Jednej panej zomrela najlepšia kamarátka pár minút na to, čo po týždni strávenom v úkryte konečne vyšla von. Ďalšia starká s úsmevom spomínala na to, ako pekne sa k nim správali nemeckí vojaci, že to boli veľkí fešáci a fantasticky varili. Naopak Rusi neboli podľa jej slov ani zďaleka takí prívetiví, ale aj medzi nimi sa vraj našli svetlé výnimky. Takéto historky počúvam s otvorenými ústami.

Oni zasa s úžasom hľadia na mňa, keď im hovorím o tom, ako funguje svet za hranicami. Viete, kedysi neboli také možnosti, aké máme my teraz. Zaujíma ich tiež, ako funguje taký zázrak ako je dotykový displej alebo sa pýtajú, čo máme v pláne študovať. Starí páni zase radi zisťujú, či už dievčatá majú frajerov. Čo vám poviem, nuda s nimi v žiadnom prípade nie je. 🙂

Fotka Senica 2.0.

 

Budovu opúšťam s pocitom obrovskej vďačnosti za všetko, čo mám. Uvedomím si, aké mám vlastne šťastie, že mám rodinu, že môžem chodiť, že ma nič nebolí a nie som tak strašne závislá na druhých. Asi každý to považuje za úplnú samozrejmosť a pochopí to až keď o to všetko príde. Najlepšie to vystihla britská spisovateľka Daphne du Maurier týmto výrokom: „Staroba je tyran, ktorý pod trestom smrti zakazuje akékoľvek radosti mladosti.“

Vianoce sú pre nich však ťažkým obdobím. Tých šťastnejších si príbuzní berú na sviatky k sebe domov, no ostatní aj tento krásny čas strávia v domove. Je mi ich veľmi ľúto. Oni sa však nevzdávajú a s nepriazňou osudu bojujú naozaj statočne. Som rada, že im môžem aspoň trošku spríjemniť deň svojou prítomnosťou, aj keď viem, že je to nič v porovnaní s nesmierne obetavou a namáhavou prácou opatrovateľov. Im aj vám, milí priatelia, želám príjemné prežitie vianočných sviatkov a do nového roku veľa zdravia, šťastia a splnených snov. Veselé Vianoce!

 

 

 

 

 

 

Zdieľať:

Pridaj komentár

Táto webová stránka používa Akismet na redukciu spamu. Získajte viac informácií o tom, ako sú vaše údaje z komentárov spracovávané.