Čo mi 8-ročný gympel dal a vzal?

Ako ten čas letí! Priam kozmickou rýchlosťou! Sotva som opustila brány základnej školy a už pomaly oslavujem koniec piateho roku štúdia na tunajšom gymnáziu. No deň prijímacích skúšok mám stále ako na dlani. Bolo nás tam ako hadov a vedeli sme, že nás môžu vziať len polovicu. Z kečky sa mi parilo ako pri tatranskom požiari a ruku mi od toľkého písania zvierali kŕče… Ako však vidíte, zvládla som to 🙂

Toto všetko môže byť už čoskoro minulosťou. Ministerstvo školstva totiž plánuje úplné zrušenie osemročných gymnázií. Tento krok odôvodňujú najmä tým, že študenti, ktorí odišli na gymnázium po ukončení 5. triedy, nedosahujú o nič lepšie výsledky ako ich rovesníci, ktorí tak urobili o 4 roky neskôr.

Faktom je, že 8-ročné gymnáziá vo väčšine prípadov už dávno nie sú výberové školy pre najnadanejších žiakov. Staré známe klišé: „ Keď dáš dieťa na 8-ročný gympel, tak mu tým zničíš detstvo,“ je teda totálna sprostosť. Rada by som Vám porozprávala o tom, ako to celé vnímam ja – študentka, ktorá si to všetko prežila na vlastnej koži a vie, o čom hovorí.

 

Gymnázium Ladislava Novomeského Senica

 

Čo mi 8-ročný gympel dal?

 

Za prvé veľké pozitívum považujem to, že všetci moji spolužiaci pochádzajú zo slušných rodín a poznajú základy etiky. Nadávanie učiteľovi, pľutie do uličky medzi lavicami, bitky, ničenie školského majetku, nebodaj návštevu polície či „sociálky“ som za tých 5 rokov naozaj nezažila. Od začiatku nám bolo prízvukované, že sme gymnazisti a máme sa tak aj správať. Nehovorím, že disciplína bola vždy ukážková, no vyššie uvedené problémy, ktoré sú bežnou realitou základných škôl sa tu riešiť nemusia.

Ďalej si veľmi cením to, ako k nám profesori pristupovali, keď sme boli ešte malí. Nebavili sa s nami ako s neschopnými sopliakmi, ba práve naopak, vzbudzovali v nás pocit zodpovednosti, samostatnosti a chceli počuť náš názor. Človek si až časom uvedomí, koľko tým vlastne získal, pretože toto všetko bude v budúcnosti potrebovať.

 

Zobraziť zdrojový obrázok

 

Keď porovnám nás a našich spolužiakov zo 4-ročného gymnázia, najväčší rozdiel vo vedomostiach je jednoznačne v cudzích jazykoch. Sme zvyknutí rozprávať a skutočne komunikovať, nielen dopĺňať chýbajúce slová do cvičení v pracovnom zošite. Je to tým, že tu nesie jazykár oveľa väčšiu zodpovednosť – musí nás pripraviť k maturite na úrovni B2. Rozdiel je aj v iných predmetoch, no už zďaleka nie taký výrazný, ako práve v jazykoch. Možno je to spôsobené tým, že nás fakticky brali len polovicu a sme jeden z mála výberových ročníkov.

A nakoniec je tu jeden zásadný rozdiel. Tempo sa neprispôsobuje slabším, ale tým lepším študentom. Nikto nie je úžasný vo všetkom, každý ťahá v niečom inom, no na hodinách sa šlape. Ani jeden z nás nechce byť ten najhorší, všetci na sebe makáme, aj keď to niekedy stojí veľa úsilia. Dostať 5-ku je hanba, nie niečo, čím by sa mal žiak pýšiť. Vedomosti sa cenia, nie sú dôvodom výsmechu či v horšom prípade šikany. Tu sa dieťa nemusí báť zdvihnúť ruku a pochváliť sa tým, čo má v hlave.

 

… a vzal?

 

Nájde sa vôbec niečo také? Sú to len maličkosti, ale predsa.

Nie je to dvakrát príjemný pocit byť na škole najmladší. Moji rovesníci boli už veľkí šiestaci, zatiaľ čo ja krpatá primánka. Medzi nami a maturantmi bolo priepastných 8 rokov a niekedy sme sa stali terčom uštipačných narážok. Na druhej strane, mnohých sme si obľúbili a doteraz na nich spomíname.

Stálo ma to zopár kamarátstiev, ktoré som si počas piatich rokov strávených na základnej škole stihla vytvoriť. To puto ale nikdy nebolo také silné, aké mám s terajšími spolužiakmi. Sme skvelý kolektív a aj napriek občasným nezhodám by som ich nemenila ani za svet. Takisto treba dodať, že viacero bývalých ,,spoluderičov lavíc“ k nám nastúpilo do prvého ročníka a staré kontakty sa naberajú druhý dych.

 

 

Jedinú vec, ktorú mi však nikto nevynahradí je absolventské tričko 😀 To ma smrteľne mrzí, hlavne keď vidím, aké pekné si moji bývalí spolužiaci vybrali. Žiaľ, človek musí niečo obetovať…

Môžem teda pokojne skonštatovať, že nastúpiť na 8-ročný gympel bolo to najlepšie rozhodnutie, aké som (resp. moji rodičia) mohla urobiť. Samozrejme, nie každý je taký, ako ten náš a nie všetci slovenskí gymnazisti sa budú s mojím názorom stotožňovať. To isté platí aj pre základné školy – nie všetky majú problémových žiakov a ľahostajných učiteľov. Osobne však vidím najväčší problém v našom školskom systéme – Čo žiak, to peniaze.

Kvantita zvíťazila nad kvalitou a preto sa nečudujme, že sú na gymnáziách ľudia, ktorí by sa pred 30 rokmi dostali sotva na nejakú odbornú školu. Niektoré šikovné deti rodičia radšej nechajú na ZŠ a tým prenechajú miesto tým menej nadaným. Taktiež je pravdou, že taký veľký záujem, aký bol v prípade môjho ročníka, nemala naša škola dlho pred nami, ani dlho po nás.

No stále si myslím, že 8-ročné štúdium má svoje veľké plusy. Najmä v osobnostnom rozvoji dieťaťa, jeho zodpovednosti, samostatnosti a taktiež zdravého sebavedomia. Preto môžem s čistým svedomím prehlásiť, že to bol skvelý krok a naozaj nemám čo ľutovať.

 

Zobraziť zdrojový obrázok

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

Zdieľať:

Pridaj komentár

This site uses Akismet to reduce spam. Learn how your comment data is processed.