Nakúpiť, predať, zarobiť

To, čo sa ešte len pred pár rokmi zdalo byť takmer nemožné, je teraz bežnou súčasťou našich životov. Komunikujeme spolu z jedného konca planéty na druhý, navzájom sa informujeme, predávame a nakupujeme. Kedysi sme sa pomarančov a mandariniek dočkali len na Vianoce a to sme si museli vystáť niekoľko hodín v rade. Teraz stačí nasadnúť do japonského Suzuki, zastaviť pred britským Tescom a strčiť do nákupného vozíka trs prezretých kostarických banánov, pár hlavičiek čínskeho cesnaku a to zelené čudo zvané avokádo zo slnečného Mexika. To všetko funguje aj napriek tomu, že medzi štátmi stále existujú (a ešte veľmi dlho budú existovať) hranice. Tomuto intenzívnemu pohybu ľudí, tovaru, peňazí a informácií vo svete hovoríme globalizácia.

 

Zobraziť zdrojový obrázok

 

Dnešní obyvatelia planéty sú od seba závislejší ako kedykoľvek predtým. Svetový trh prekvitá: každý deň sa uskutoční niekoľkokrát viac obchodov ako pred 20 rokmi. My mladší si to až tak neuvedomujeme, nemáme to s čím porovnať, ale vo všeobecnosti ľudia zbohatli. Žiaľbohu, stále je tu veľká časť populácie v chudobných, a dokonca aj v bohatých krajinách, na ktorú ekonomická globalizácia akosi zabúda.

 

Dáva tento „nový svet“ šancu rozvinúť sa a zbohatnúť aj chudobným krajinám? Ja osobne o tom nie som plne presvedčená. Z globalizácie ťažia predovšetkým najbohatší a najmocnejší, teda nadnárodné spoločnosti. Tie sídlia zväčša v Spojených štátoch, Eurόpe či východnej Ázii, pričom si otvorili pobočky po celom svete. Snaha podnikateľov dosiahnuť zisk je pochopiteľná, avšak nemala by byť na ujmu zamestnancov alebo spotrebiteľov, ktorí ich výrobky kupujú.

 

Zobraziť zdrojový obrázok

 

Platí to prakticky pre všetky korporácie – na výrobu textilu, obuvi, hračiek, elektrotechniky alebo automobilov. Predstavme si, že ktorákoľvek z týchto firiem (Adidas, Mc Donald’s, Nestlé, Sony, Carrefour,…) presunie svoje továrne do krajiny, kde sú nízke platy. To jest, že ľudská sila je preňho lacnejšia, ale ľudia v krajinách s vyšším zárobkom, kde továrne sídlili predtým, prídu o prácu. Niet sa čomu čudovať. Pre výrobcov je predsa oveľa výhodnejšie platiť čínskeho robotníka, ktorý pracuje 14 hodín denne, 7 dní v týždni, za smiešnych (trepnem) 70€ mesačne, ako francúzskeho robotníka s platom 1500€ (20x viac), ktorý pracuje 35 hodín týždenne a má nárok na 2 dni dovolenky za mesiac.

 

Podobne ako s výrobou, to vyzerá aj s nákupom a následným predajom: Veľký potravinársky dovozca nakúpi od domácich pestovateľov v rozvojových krajinách ovocie a zeleninu za smiešne nízku cenu, ktoré následne predáva za vyššiu sumu. Lacno nakúpiť, draho predať, tak funguje biznis. Malí lokálni predajcovia nemajú proti týmto obchodným gigantom šancu. Vidíme, ako sa mestá plnia zahraničnými supermarketmi a lokálne predajne v dôsledku neporaziteľnej konkurencie krachujú.

 

Zobraziť zdrojový obrázok

 

Politické, národné či medzinárodné autority nemôžu (alebo nechcú) zasiahnuť do činnosti týchto svetových spoločností. Svetová obchodná organizácia (WTO) vytvára pravidlá obchodovania medzi členskými štátmi. Tieto pravidlá, založené na voľnom pohybe tovaru a hmotného kapitálu, však zvýhodňujú už aj tak bohaté krajiny.

 

„Klub bohatých“ alebo G8 = skupina siedmich najvyspelejších štátov sveta a Rusko, má všetky možné prostriedky na ochranu svojich záujmov voči zvyšku sveta. Výraznejší problém môže nastať, iba ak sa vyskytnú nezhody medzi niektorými z nich (Studená vojna). Organizácie ako OSN, Medzinárodný menový fond, a Svetová banka, o ktorých sme si nedávno hovorili, požičiavajú peniaze chudobným krajinám na podporu rozvojových projektov. Lenže pravidlá, ktoré pritom dodržiavajú, vznikli v ekonomike bohatých. Namiesto pomoci tak môžu vyvolať vážnu krízu. Jasným dôkazom je dlh krajín tretieho sveta: rozvoj ekonomiky väčšiny z nich nie je dostatočný, aby dokázali vrátiť požičané peniaze.

 

Zobraziť zdrojový obrázok

 

Ako som už spomínala, vzájomná závislosť medzi jednotlivými štátmi je naozaj veľká. V kope najrôznejších príkladov sa ako žiarivý diamant leskne ropa. Vo svetovej ekonomike zohráva dôležitú úlohu, bez nej by totiž nefungovalo takmer nič. Priemysel, doprava i poľnohospodárstvo od nej závisia ako od energetického zdroja a základnej suroviny. Takže najprv ropa, potom kukurica a až nakoniec popcorn 😉

 

Čierne zlato ťaží a exportuje len niekoľko krajín sveta a predstavuje pre ne zdroj ohromného bohatstva. K jej najväčším producentom patria Spojené štáty, no i tak sú nútené dovážať asi polovicu zo svojej spotreby. Ropa sa stala strategickou surovinou a nadnárodné spoločnosti bezohľadne súťažia o objavenie nových nálezísk. Predpokladá sa, že by mohla dôjsť k ostrému stretu záujmov mocností na severnej pologuli v okolí Arktídy, kde ešte len nedávno objavili veľmi veľké zásoby. Konkrétne si na ne brúsi zuby Kanada, Fínsko, Grόnsko (Dánsko), Nόrsko, Švédsko a v neposlednom rade USA a Rusko. Viac sa však ukáže až o pár rokov. Ktovie, možno nás čaká vojna o Arktídu

 

Zobraziť zdrojový obrázok

 

Mrzí ma, že to tak musím povedať, ale súčasný svet sa točí len okolo peňazí. Alebo skôr, peniaze točia svetom? Je mi ľúto, že sa z našich životov postupne vytrácajú skutočné hodnoty. Jedinou motiváciou je finančný zisk, podľa ktorého sa mylne určuje to, kto je akým človekom. Verím však, že každému, pre koho sa peniaze stali zmyslom života, dá život poriadnu príučku a otvorí zaslepené oči.

Zdieľať:

Pridaj komentár

Táto webová stránka používa Akismet na redukciu spamu. Získajte viac informácií o tom, ako sú vaše údaje z komentárov spracovávané.