Na hodine profesorky Szomolányi

Nový školský rok sa pre nás, študentov Senického gymnázia, začal celkom zostra. Niet dňa bez písomky, skúšania alebo testu. Čo s tým narobím, každý si tým musel prejsť… Srdce mi zaplesalo od toľkej radosti, keď mi bolo povedané, že sa v stredu (= kritický deň) ulejem zo školy 😀 Čakala ma cesta do Hlohovca, kde sa konal istý vzdelávací program pred februárovou Olympiádou ľudských práv. Znie to nudne, všakže? No verte mi, od nudy to malo na míle ďaleko. Nalepilo sa tam na mňa neskutočné množstvo poznatkov, rozšírili sa mi obzory a mala som tú možnosť stretnúť úžasných ľudí, ktorí sú ozajstnými majstrami svojich odborov.

Záležitosti týkajúce sa samotnej súťaže sú pre vás čitateľov takpovediac zbytočné. Poďme teda na tú oveľa zaujímavejšiu časť programu. Učebňa spoločensko-vedných predmetov bola plná mimoriadne vzdelaných ľudí. Tituly pred menom i za ním, všade samý profesor, docent, rektor, atď. Boli medzi nimi napríklad PhDr. Dagmar Horná, PhD – predsedníčka OĽP alebo Ing. Viliam Figusch – člen Helsinského výboru pre ľudské práva a naozaj perfektný chlapík, s ktorým som si po programe parádne pokecala. „Wow,“ hovorím si, „toto bude bomba.“ A veru, potom, čo sa slova ujala pani prof. Soňa Szomolányi, PhD., aj naozaj bola.

 

Výsledok vyhľadávania obrázkov pre dopyt human rights

 

Pani profesorka vyučuje demokraciu a demokratizáciu na UK v Bratislave. Je to kapacita sama o seba. Jej prednáška na tému Mýty, ilúzie a realita demokracie bola jednoducho úžasná. Prvý raz vo svojom (síce krátkom) živote, som dokázala celé 2 hodiny sedieť ako prikovaná bez toho, aby som sa vrtela, obzerala alebo sa pozerala na čas. A takisto to bolo prvýkrát, čo som súhlasila so všetkým, čo prednášajúci povedal. Hltala som každé jej slovo a mala som pocit, akoby mi hovorila z duše. A keď bola možnosť vysloviť svoj názor, využila som ju.

Bolo evidentné, že pani profesorka patrí k veľkým odporcom predošlého režimu a taktiež aj súčasnej vlády. Jej tvrdenia pochádzajú z empirických výskumov, dokáže geniálne prepájať psycholόgiu s politickými postojmi. Dovolím si použiť takú zvláštnu, ale veľmi výstižnú vetu: Hovorila o prehľade s neskutočným nadhľadom. Je nemožné spomenúť všetko, pretože sa vyjadrila k množstvu aktuálnych tém. Počnúc tým, čo robí Orbán v Maďarsku, cez Brexit až po Putinovu autokraciu. Vysvetľovala tiež, prečo sa stal Trump prezidentom USA alebo to, prečo sú slobodné voľby jednou z podmienok, no nie zárukou liberálnej demokracie. A mnohé ďalšie veci, o ktorých by sa dali napísať samostatné príspevky. Zo všetkého najviac jej však kvitujem to, že kládla obrovský dôraz na otázku „Prečo?“, čo je nesmierne dôležité a len málo ľudí to skutočne robí.

 

Výsledok vyhľadávania obrázkov pre dopyt democracy

 

Zhodli sme sa, že demokracia nie je človeku najprirodzenejšia a taktiež, že ide o najťažšie udržateľné štátne zriadenie. Zaliala ma obrovská vlna informácií a sama ešte potrebujem nejaký ten čas, aby som ich dokázala spracovať. Prirodzene, že som nerozumela všetkému. Stretlo sa tu aj viacero učiteľov občianskej náuky, ktorí sa tiež nebáli vyjadriť k daným problémom. Z jednej otázky sme sa mimovoľne dostali k ďalšej, preto tento článok nemôžem písať tým štýlom ako o besede s pánom Kukanom alebo pánom prezidentom. Nebola to ani tak prednáška, išlo skôr o diskusiu. Takto by sa podľa môjho názoru malo učiť všade, nielen na vysokej škole. Keď skončila, jediné, čo mi v tom momente bežalo hlavou, bolo: „Juj, keby tak bola mojou starou mamou, tak som u nej „nasáčkovaná“ každý Boží deň…“ 🙂

Čo ma však nepríjemne prekvapilo, bol žalostne nízky počet nás – žiakov. Bohužiaľ, opäť sa mi potvrdilo, že záujem o spoločensko-vedné predmety a občiansku angažovanosť stagnuje alebo skôr padá. Na prednáške sedeli aj žiaci Hlohoveckého gymnázia. Väčšina z nich dala prednosť mobilu a výklad ich veľmi nezaujímal. Chýba nám výuka k občianstvu a títo ľudia majú ísť o chvíľu voliť! Nečudujme sa preto, že nám v parlamente sedia neonacisti a že nám každým rokom uteká stále viac a viac mozgov.

Každopádne to stálo za to. Vôbec som nevedela, čo mám čakať a pre istotu som si ani nič nepredstavovala, aby som náhodou nebola sklamaná. Nemala som teda žiadne očakávania, ale myslím si, že ak by som nejaké mala, realita by ich určite prekonala. Neviem sa dočkať samotnej olympiády, aj keď, výnimočne do toho nejdem s cieľom vyhrať. Pravdaže, ceny sú lákavé. Kto by nechcel stráviť deň s veľvyslancom v Bruseli, spraviť si výlet do Štrasburgu alebo sa pozrieť do centrály OSN vo Viedni?

Áno, bol by to pre mňa splnený sen a urobím všetko, čo bude v mojich silách, ale ak neuspejem, nebudem z toho robiť tragédiu. Hlavný dôvod prečo do toho idem je to, že sa chcem čo najviac naučiť, aby som následne mohla využiť získané poznatky v praxi. Do februára je ešte ďaleko, no modelové riešenia problémov sa aj tak nedajú nabifliť, stačí len vedieť rozmýšľať a mať vlastný názor. Uvidíme teda, čo z toho bude, veď napokon, môžem tým len získať. 🙂

Zdieľať:

Pridaj komentár

Táto webová stránka používa Akismet na redukciu spamu. Získajte viac informácií o tom, ako sú vaše údaje z komentárov spracovávané.