Viva Catalunya!

Costa Brava – víta nás nápis na priečelí letiskovej haly.  Žalúdok sa mi stále trasie, veď bodaj by nie, po takom prudkom pristátí. Pilot nás veru nešetril. Do tváre mi šľahá studený prímorský vietor a v tenučkej žltej bundičke sa trasiem ako osika. Ešte pred pár minútami by mi ani len nenapadlo, že vonku bude taká strašná kosa. Tú chvíľku však už dáko vydržím. Cestou dnu nás  sprevádzajú skúmavé pohľady španielskych vojakov. „Čo chlapci, páči sa vám moja vetrovka?“ pošepkám kamoške do ucha a ticho sa spolu zachichoceme. Venujem im úprimný úsmev, ktorý však zostane neopätovaný. „Kamenné ksichty ako Victoria Beckham,“ pomyslím si. No nič, ide sa ďalej. Kufre prevzaté, kontrola je za nami, vonku už na nás čaká autobus. Dámy a páni, dobrodružstvo sa práve začína!

 

Výsledok vyhľadávania obrázkov pre dopyt costa brava airport

 

Krajina mi veľmi pripomína Taliansko, vonku sa týčia mohutné hory, diaľnicu lemujú subtropické rastliny. Tomu vravím kvalitný asfalt! Aj v tých najmenších dedinkách majú prvotriedne cesty.  Autobusy však nie sú o nič lepšie, dokonca si v nich musíte zapnúť pás, tak to káže zákon. Cestujeme do mestečka Gironella, kde už na nás čakajú naši parťáci. Údolie zalievajú posledné slnečné lúče, je to skutočne nádherný pohľad… ale čo z toho keď som zbitá ako pes, unavená a hladná? Už nemám energiu ani len na rozčuľovanie sa.

 

Súvisiaci obrázok

 

Konečne vidím Annu, u ktorej budem tento týždeň bývať. Vravela, že majú veľký dom, ale to, že to bude budova zo 14. storočia mi akosi zabudla prezradiť. Všetky budovy v dedinke Sagàs sú podobne staré. Po príchode do ich „skromného“ príbytku mi padla sánka. Dom je obrovský, no miestnosti sú veľmi malé. Všetko je v ladené v tradičnom katalánskom štýle, množstvo vecí je pôvodných, dobové fotografie na chladných stenách rozprávajú príbeh tejto čarovnej stavby. Noc v múzeu s Benom Stillerom je proti tomuto šuviks! O desiatej prišla na rad večera. Úprimne, netuším, čo vlastne bolo na stole. Zjedla som všetko, čo nezjedlo mňa. Akoby zázrakom som sa došuchtala do svojej izby a v momente som zalomila.

 

Súvisiaci obrázok

 

Ráno ma na stole čakali opečené chlebíky potreté paradajkou a trochou olivového oleja. Vedľa nich ležala na kolieska nakrájaná klobáska Llonganissa, hotové nebíčko v papuľke. Takto nejako vyzerali moje každodenné raňajky. Ak nie prvé (pretože ak večeriam o 10 v noci, po zobudení do seba iné ako kávu nedostanem), tak druhé. Katalánci ich majú totiž hneď tri. Okolo 15. hodiny nasleduje obed a k večeri si sadnete až  tesne predtým ako idete do postele. Toto načasovanie mi veľmi nevyhovovalo a aj porcie tu majú oveľa menšie ako u nás. Bolo mi jasné, že domov prídem o niečo ľahšia. No tunajšia kuchyňa ako taká je jedným slovom úžasná: mäso, ryby, cestoviny, morské potvory, sendviče, koláče, rizoto…  skrátka všetko.

 

Výsledok vyhľadávania obrázkov pre dopyt catalan food

 

 

Najviac som však bola zvedavá na bežný život domorodých ľudí a na to, ako vnímajú napätú politickú situáciu v krajine. Odpoveďou mi boli ulice. Z balkónov viseli katalánske vlajky a rôzne transparenty, stĺpy zdobili žlté stužky z igelitových vriec, podobné boli nasprejované aj na múroch a chodníkoch. Žltá stužka je symbolom solidarity s politickými väzňami – bývalými ministrami katalánskej vlády, ktorých zadržali po uskutočnení referenda za nezávislosť regiónu a jeho oddelenie od Španielska, kde sa podľa predpokladov 90% obyvateľov vyslovilo za odtrhnutie. Toto referendum bolo španielskou vládou prerušené, potom, čo prikázala polícii zobrať z miestností volebné urny. Niektorých predstaviteľov katalánskej vlády držia vo väzbe, iní, vrátane premiéra, sa rozliezli po svete, do štátoch, ktoré im udelili azyl.

 

Súvisiaci obrázok

 

Väčšina našich priateľov sa zhodla na tom, že nezávislosť zrejme nezískajú, ale uspokojili by sa s autonómiou. Ide im najmä o to, aby si svoje financie mohli spravovať sami. Pretože Katalánsko je ekonomickým motorom celého Španielska, no majú pocit, že peniaze nie sú medzi jednotlivé oblasti rozdeľované spravodlivo. Avšak, po návšteve Katalánskeho národného múzea som zistila, že za túžbou po nezávislosti sa skrýva omnoho viac, než len financie. Stáročia sa vyvíjali samostatne, ich jazyk sa viac podobá francúzštine ako španielčine, majú inú kultúru, tradície, mentalitu… A nielen oni. Podobne je na tom aj Baskitsko či Galícia. Španielsko ako ho poznáme my vlastne nikdy predtým neexistovalo.

 

 

Jednoznačne najsilnejším zážitkom z celého pobytu bol pre mňa výlet do Barcelony. Vždy som túžila toto prekrásne mesto navštíviť a teraz som si konečne splnila svoj sen. Nemá zmysel písať o Sagrede Famílií alebo Camp Nou. Každý vie, že ide o dychberúce miesta.  Na vyjadrenie mojich pocitov mi bohato postačia 2 vety: „ Viete čo, mňa už odtiaľto nedostanete! Pridám sa k týmto černochom, čo na pláži predávajú „fejkové“ Gucci kabelky a nejako sa už o seba postarám.“ Bohužiaľ, ako by povedali naši kolegovia z východu: „Ta nevydalo.“ Škoda. Toho dňa sme však zažili viac, ako väčšina bežných turistov. Napríklad taký zásah policajtov v civile, keď chytali pochybných vyššie spomenutých predavačov, pretože ich činnosť nie je úplne legálna. Svoje sme si užili aj v metre, kde nám kamaráti odporučili chodiť s vakom na bruchu, pretože sa tam často kradne. Pánboh zaplať, že nám nič nezmizlo.

 

Výsledok vyhľadávania obrázkov pre dopyt barcelona

 

Posledný deň nás po návšteve historického mestečka Berga, kde sa už dlhé stáročia koná svetoznámy festival La Patum, čakal výstup na horu Montserrat. Bolo to podstatne namáhavejšie než som čakala. Tento príšerný „strmák“ mi dal poriadne zabrať, napriek tomu, že som trénovaná a už mám v nohách hoci aj Kriváň. No keď som sa konečne vydriapala nahor a spotená ako kôň sa posadila na zem, ovládol ma pocit hrdosti a spokojnosti so sebou samou. Zvládla som to! A ten výhľad, to vám bolo niečo! Krásne sme videli na celé údolie a obdivovali malé dedinky obklopené mohutným horským masívom. Navyše, úplne na vrchu sa nachádza kláštor, kde sa údajne zjavuje Panna Mária. Ani ten nezostal nepreskúmaný.

 

 

 

Čerešničkou na torte bol nepochybne posledný večer. Vtedy sa človek dokázal úplne odviazať a užiť si posledné momenty v spoločnosti týchto úžasných ľudí. A taktiež pouvažovať nad tým, čo všetko mu tento výmenný pobyt dal. Okrem zážitkov, nových priateľstiev a zlepšenia svojich jazykových schopností som si domov odniesla ešte jeden veľmi dôležitý poznatok: Sú veci, o ktorých závažnosti nemožno pochybovať, no väčšina mojich súčasných „problémov“ fakticky nestojí za to, aby som sa natoľko stresovala. Niekedy naozaj treba spomaliť, prepnúť z módu zajačika Duracella na štýl visiaceho leňochoda a žiť pre daný moment. Neriešiť, čo bolo včera alebo čo bude zajtra, jednoducho byť tu a teraz. V tomto sú naši katalánski kamoši naozaj najlepší a som naozaj šťastná, že som malú tú možnosť ich spoznať.

 

 

 

 

Zdieľať:

Pridaj komentár

Táto webová stránka používa Akismet na redukciu spamu. Získajte viac informácií o tom, ako sú vaše údaje z komentárov spracovávané.