Ani Senici to nie je jedno

Nestáva sa to veľmi často a možno to bolo po prvýkrát od revolúcie v osemdesiatom deviatom roku. Raz to však muselo prísť a som veľmi rada, že som to mohla prežiť na vlastnej koži.

Všetko sa odohralo relatívne pokojne, bez ujmy na zdraví. Svetlice a delobuchy zostali doma, nebolo ich vôbec treba. Ich rachot by sa tak či tak stratil v ohlušujúcom tlkote viac než tisícky ľudských sŕdc. Sŕdc hladných po spravodlivosti a pravde. Sŕdc húževnato kričiacich, volajúcich po zmene. Sŕdc bojujúcich za svoje práva a lepšiu budúcnosť pre sebe, svoje deti či vnúčatá.

Hlavnú úlohu dnes zohrávali emócie, nikto nezostal chladným a na každom bolo vidieť, že mu na budúcnosti našej krajiny naozaj záleží. Slovensko v posledných dňoch píše ďalšiu významnú kapitolu svojej histórie. A verím, že tak, ako sa teraz my učíme o nežnej rovolúcii, tak sa o terajšom dianí budú raz učiť naše deti.

Bol to úžasný pocit vidieť toľko Seničanov – veľkých, malých, mladých, starých, študentov i pracujúcich, ako držia v rukách transparenty s heslami od výmyslu sveta a vytrvalo skandujú to, po čom tak túžia. Nejeden z nás vyronil slzu pri počúvaní srdcervúceho vyznania súrodencov Jána Kuciaka a prejavoch niektorých Seničanov, zatiaľ čo na druhej strane cesty v Dome kultúry, Smer-SD oslavovoval MDŽ.

Úsmev na tvári mi vyčarilo predovšetkým to, koľko mladých ľudí sa demonštrácie zúčastnilo. 🙂 Slovensko sa opäť raz zobudilo, avšak s tým rozdielom, že teraz už vie, prečo štrngá kľúčmi, vie, čo chce a bojuje za to. A to je niečo skvelé. 🇸🇰❤️💪

Zdieľať:

Pridaj komentár